Žijeme zvláštnu dobu. Dobu, akú si nepamätá nikto z nás. Ani tí najstarší pamätnici, ktorí si pamätajú hrôzy vojny, strach či bázeň v rokoch päťdesiatych, si nepamätajú situáciu, aby sme boli takto „obmedzovaní“ slobodne sa pohybovať, slobodne sa stretávať, slobodne ísť na ihrisko, či kultúrne podujatie.

Na uliciach sa zahaľujeme rúškami, dokonca aj do banky vstupujeme s rúškom. Naše kostoly zmĺkli. Kňazi, farári či kazatelia sa nám prihovárajú cez všetku možnú techniku, len aby nám sprostredkovali prítomnosť a aktuálnosť Božieho slova. Nepodávame si ruky, neobjímame sa, usmievame sa na seba, ale úsmev nie je vidieť. Pýtam sa sám seba - máme strach či rešpekt? Priznám sa bez hanby, že mám  jedno aj druhé. Mám strach (ak sa to dá nazývať strachom alebo rešpektom?)  o svoju rodinu, ktorú nemôžem - neviem ochrániť, mám strach o svojich príbuzných, priateľov, či o ľudí a možno len tak,  mám strach - rešpekt z niečoho, čo nepoznám a je to v mojej blízkosti. Žijeme v relatívnom blahobyte, nikto z nás, verím, nehladuje a netrpí smädom z dôvodu pandémie. Na komunikáciu s priateľmi či blízkymi využívame techniku, masmédiá nám ponúkajú program všetkého možného druhu. Ale zrazu nám chýba posedenie s priateľmi len tak, priateľský stisk či objatie priateľky či kamaráta. Aj keď nám tieto prejavy ľudskosti chýbajú, som veľmi rád, že sa nevytratila ľudskosť. Ba priam som hrdý na tých, ktorí riskujú svoje zdravie, aj keď k tejto službe majú najbližšie - celé tímy zdravotníkov, lekárnici,  predavačky či predavači v obchodoch a na benzínových čerpadlách, ktorí nám poskytujú svoje služby, poštové doručovateľky, vodiči autobusov, kamiónov, vojaci, policajti a v neposlednom rade hasiči – profesionálni, ale aj dobrovoľní. Môj veľký obdiv majú všetci pracujúci, ktorí sa starajú o chod tohto štátu, aby nám neskolabovala  ekonomika a s ňou celý systém. Ak som na niekoho zabudol, veľmi sa ospravedlňujem.

Vážené hasičky, vážení hasiči, drahí priatelia,

keď sme boli požiadaní ako DPO SR pomôcť pri ubytovávaní našich občanov v povinnej karanténe, tých ktorí sú repatriovaní, nebolo mi všetko jedno a pýtal som sa aj sám seba, či sme na to vôbec pripravení. Položil som si otázku, kto je vlastne pripravený na takúto nečakanú situáciu. Už v preambule našich stanov sa píše: „Uvedomujúc si humánny odkaz dobrovoľného hasičstva a požiarnictva na Slovensku, nadväzujúc na plody obetavosti svojich zakladateľských generácií, vychádzajúc z ich osvedčených tradícií nadstraníckosti, demokracie, rasovej, národnostnej i náboženskej znášanlivosti a úsilia o všeobecné povznesenie človeka, vedení láskou k blížnemu, svornosťou a bratstvom sme členmi humánnej organizácie - Dobrovoľnej požiarnej ochrany, ktorá v nadväznosti na tieto tradície je pripravená poskytnúť dobrovoľnú pomoc širokej verejnosti i každému jednotlivcovi najmä v nešťastí, núdzi a ohrození života, zdravia a majetku pred požiarmi, živelnými pohromami a inými mimoriadnymi udalosťami.“ A v článku 2 našich stanov - Cieľ a úlohy DPO SR, to postupne rozvíjame. Verte mi, že sme spolu s generálnym sekretárom Vendelínom Horváthom stáli v neľahkej situácií. Dovolím si tvrdiť, že v mojom prípade asi najpodstatnejšej počas môjho pôsobenia vo funkcii prezidenta DPO SR. Hneď večer,  ako sme o túto spoluprácu boli požiadaní, som sa išiel osobne  presvedčiť, kde budú repatrianti prevážaní, aby som osobne spoznal mieru rizika a ohrozenia našich dobrovoľníkov. Po spoločnom prehodnotení s veliteľom OR HaZZ v Bardejove pplk. Ing. Petrom Ždiľom, ktorý bol určený za  veliteľa objektu, spolu s riaditeľom kúpeľného domu Družba plk. MUDr. Martinom Tarcalom, zástupcami OR Policajného zboru SR v Bardejove a zástupcom Asociácie samaritánov SR sme si povedali, čo vlastne je a bude úlohou našich členov pri poskytovaní tejto pomoci. Po telefonáte s  generálnym riaditeľom Sekcie Krízového riadenia MV SR plk. Ing. Mariánom Dritomským, sme si potvrdili našu úlohu pri repatriácii. Som veľmi vďačný tým, ktorí nám dôverovali, že ich neposielame do mútnych vôd a chaosu repatriácie, ale že ich posielame do dobre zorganizovanej podľa všetkých možných bezpečnostných opatrení pripravenej akcie. Veľké ďakujem chcem vysloviť všetkým dobrovoľným hasičským zborom, ktoré sa zapojili do tejto pomoci, uvedomujúc si odkaz našich predkov na našich zástavách „ Bohu na slávu, blížnemu na pomoc.“ Veľmi dobre sa mi počúvajú slova uznania na adresu slúžiacich dobrovoľníkov a to nielen zo strany prezidenta Asociácie samaritánov SR MUDr. Marcela Sedlačka, ale aj z úst profesionálov, lekárov alebo hasičov.

Vážené hasičky, vážení hasiči, drahí priatelia,

po minulé roky sme boli v takomto čase zvyknutí počuť z našich ihrísk hučanie našich športových mašín. Pripravovali ste sa na rôzne typy hasičských líg, na rôzne typy hasičských súťaží, hasičských previerok. Tento rok je rokom ozajstnej hasičskej previerky. Previerky, ako sme skutočne pripravení pomôcť tým, ktorí túto pomoc potrebujú. Je to aj previerka,  či heslo, ktoré máme na našej zástave - „Bohu na slávu, blížnemu na pomoc“,  máme aj vo svojich srdciach alebo nám slúži len ako fráza, ktorú použijeme, keď sa nám to hodí. To isté platí aj o našich stanovách, ktoré sme si sami vytvorili a aj sami cestou našich zástupcov v Sneme DPO SR schválili. Buďme hrdí na odkaz našich predkov a na ušľachtilosť našej organizácie. Viem, že riziko, ktoré nesieme, je veľké. Ale rovnako veľkým rizikom, ak nie väčším, je každý jeden výjazd, ktorý absolvujete na výzvu operačného strediska, či na telefonát od občana. Chcem Vás uistiť, že robíme všetko preto, aby ste neboli pri výkone tejto služby ohrození na zdraví či na živote. Verím, že svojou disciplinovanosťou, vzájomnom toleranciou a rešpektovaním sa navzájom spolu zvládneme aj túto životne dôležitú skúšku pre celú našu spoločnosť.

                                                                                   Pavol Ceľuch

                                                                                prezident DPO SR